Volám sa Simona a som anorektička.

28. března 2012 v 15:46 | ThinDustry |  Príbehy
Stála som pred výkladom New Yorkeru a sledovala moju mamu ako mi kupuje bielu blúzku. Ja nemám rada nepohodlné oblečenie. Cítim sa v nom neisto. Pri tejto myšlienke ma mama chytila za ruku a ťahala k regálu. Vytiahla blúzku číslo 34.

Všetky moje spolužiačky mi neustále vraveli, že by som mala začať jesť. Nevedela som im vysvetliť, prečo vyzerám takto. Hanbila som sa.

Hanbila som sa za ňu. Bez jediného slova ku mne prirovnala blúzku a zavolala na predavačku:
"Ako je možné, že v takomto obchode nemáte nulu?" Predavačka pohotovo zareagovala:
"Myslím, že by tu jedna mala byť. Ale viete, my také čísla vo velkom neobjednávame," a začala sa hrabať medzi blúzkami.
Nakoniec ju s radostným výrazom našla a podala ju mojej mame. Stále som bola ticho.
Mama mi dala do ruky blúzku a poslala ma do kabínky. Ked som konečne vyšla, cítila som sa, akoby som pred nou stála nahá. Čakala som...
"Je ti tesná! Pozri sa na seba! Vyzeráš ako prasa."

...pár pohoršených pohľadov od pani s kočíkom na moju mamu...

Bola som ticho. Dívala som sa na seba do jedného s obrovských zrkadiel.
Vytiekla mi slza. Naozaj mi bola tesná.
Stále som mlčala.
"Vezmeme si ju. Potrebuješ motiváciu, Sim. Nerev a zamysli sa nad sebou. Ak budeš chcieť, o týždeň-dva v nej budeš nádherná."
"Dobre,mami."

Vyšli sme z obchodu, kde na nás čakal mamin priateľ a odviezol nás domov. Vysadili ma pred bytom a šli ešte niečo vybaviť do mesta. Blúzku som mala v ruke.
Sadla som si na stoličku a pozerala na ňu. Oproti mojej tmavej izbe jej belosť žiarila.
Oslepovala ma. Spomenula som si, ako Snehulienkina mama šila košelu a pichla sa pri tom do prsta.Vzala som si žiletku. Ako krásne sa krv vyníma na tak bielej farbe.

Prebudila som sa v nemocnici...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama